Bokami poľských Tatier (alebo 3-dňový prechod nepoznanými dolinami Tatier).

Po minuloročnom zdolaní už klasického skialpinistického prechodu Vysokých Tatier od Chaty pri Zelenom plese sedlami na Popradské pleso, sme si tento rok naplánovali jeho pokračovanie. Na lyžiach prejdeme z Popradského plesa do Poľska na Ornak a potom Západnými Tatrami na Žiarsku chatu. Taký bol plán...ale vietor s nami rozohral inú hru a my sme sa mu museli podvoliť...

V nedeľu večer sa stretávame na Popradskom plese v zložení 5 žien a 3 chlapi. Na chate sa vyspíme, aby sme hneď skoro ráno vyrazili v ústrety dobrodružstvu.

Deň prvý:

Na plecia nakladáme 10-kg batohy, ktorým počas prechodu nedávame vždy len pekné mená a ideme stúpať do Vyšného Kôprovského sedla. Takmer až pod vrchol to ide na lyžiach, len na záverečný úsek obúvame mačky a do rúk berieme cepíny. A hoci Kôprovsky štit láka na peknú lyžovačku, my mu odoláme, lebo ideme iným smerom. Odliepame pásy a lyžujeme dlhým zjazdom do ústia Hlinskej doliny, k rázcestiu Temné smrečiny a následne Kobylou dolinou stúpame do sedla Závory.

Stúpanie je úmorné kvôli páliacemu slnku, ale odmenou sú nepoznané pohľady na Čubrinu, Mengusovský štít, z tejto strany nezakrivený Kriváň a dole pod nami na zasnežené Temnosmrečianské plesá. Po krátkom oddychu odliepame pásy a vychutnávame si dlhý zjazd do Tichej doliny až po ústie Tomanovej doliny, kde znova naliepame pásy a ideme do nášho dnešného posledného výšľapu – popri potoku do Tomanovho sedla.

Vystúpame na lyžiach až hore a na vrchole sa obzrieme okolo seba... pod nami nádherná divoká Tichá dolina, po pravej strane Temniak, Kasprov vrch, Svinica a ďaleko na obzore naše slovenské Tatry. Keďže vieme, že odtiaľto už len klesáme, tak si doprajeme dlhší oddych pod páliacim slnkom a milo nás prekvapí Rudo, ktorý z batohu vyberá pivo, z ktorého sa každému ujde jeden dúšok.

Zo sedla lyžujeme dole, napojíme sa na zelenú značku a už po nej to ide hladko až na chatu Ornak, ktorá je až prekvapivo pustá a víta nás vábivou vôňou kuracej polievky a ruských pirohov.

Sumár prvého dňa: prešli sme 24 km, prevýšenie 1813 m.

Deň druhý :

Náš vedúci Stano nás postrašil, že dnes nás čaká najnáročnejší deň našej trojdňovky a tak vstávame skoro ráno a po raňajkách naliepame pásy, kúsok od chaty sa napojíme na žltú značku a strmo hore stúpame na Iwaniacke sedlo. Neteší nás dnešná predpoveď...hoci má byť slnečno, na hrebeňoch má fúkať silný vietor v nárazoch až 80 km/h a my máme na dnes naplánovanú hrebeňovku z Ornaku na Klin a na Rákoň.

V Iwaniackom sedle je vietor celkom v pohode, tak sa dohodneme, že vystúpame na hrebeň a tam sa uvidí. Zo sedla teda stúpame až na Ornak a kocháme sa zase inými scenériami ako včera. Za chrbtom máme Temniak a Tylkowe kominy a pred sebou krásny hrebeň z Ornaku na Klin, po pravej ruke sa predvádza Osobitá. Za Ornakom sa chlapi rozhodnú...nebudú vystavovať naše krehké ženské telá silnému vetru, ale z Kotlového sedla zlyžujeme z hrebeňa do Starobocianskej doliny. Poslúchneme...dávame dole pásy, užijeme si dobrú lyžovačku a tam po obzretí terénu sa naši chlapi zhodnú v tom, že dnes hrebeň prejdeme úplne iným spôsobom, ako sme plánovali.

Celý kotol hrebeňa budeme zlyžovávať a vyšlapávať po rebrách vybiehajúcich z hrebeňa, až kým sa nedostaneme na Rákoň. Nám neostáva nič iné len súhlasiť a tak si neplánovane užijeme jeden z najkrajších skialpinistických prechodov po nepreskúmaných územiach poľských dolín. Po zlyžovaní z Kotlového sedla do ústia Starobocianskej doliny sa dostaneme k prvému rebru, ktoré musíme vystúpať hore a to do sedla Czubik. Po jeho vystúpaní dávame dole pásy a ideme z neho dole do Jarzabczej rovni (Jarzabczej doliny).

Parádny zjazd, ktorý Stano odhaduje na sklon 40 stupňov, ale dobrý sneh nám jeho zlyžovanie uľahčuje a my si ho užívame. Keďže sme zlyžovali cca 300 výškových metrov dole, vieme, čo to znamená. Cez ďalšie rebro musíme vystúpať 300 m hore. A tak ideme do toho...naliepame pásy a ideme stúpať na ďalšie sedlo, tentokrát na sedlo pod Czerwonym vierchom, z ktorého zlyžujeme krásnym panenským žľabom so sklonom cca 48 stupňov do ústia Chocholovskej doliny.

Nad nami vidieť, Čo robí vietor na hrebeni, čo sa vypína nad nami...nad Klinom sú rýchle mraky a my sme šťastní, že sme chránení v zákryte dolín a ešte si aj užívame dobrú lyžovačku. Pred nami je už len posledný výstup a to na Rákoň. A tak, slušne vyčerpaní, posledný krát v tento deň naliepame pásy a pri výšľape bojujeme s únavou a vetrom. A ten sa nevzdáva....po vystúpaní na vrchol sa do nás oprie tak silno, že tie slabšie konštrukcie majú problém zlyžovať do sedla Zábrať. Tam sa schováme do závetria a pripravíme sa na poslednú lyžovačku dnešného dňa...cez les na Tatliakovu chatu a potom už len počervenej na chatu Zverovka, kde prespíme túto noc.

Na chate sme sa zhodli...nie vždy je vietor nepriateľ skialpinistu...občas nám ponúkne využiť iné nepoznané možnosti spoznávania prírody mimo hlavných hrebeňov a možnosť vychutnať si samotu pustých dolín.

Sumár dnešného dňa: 19 km / 1950 výškových metrov.

Deň tretí:

Dnes nás čaká najmenej náročný deň, tak si dlhšie pospíme, v pohode sa naraňajkujeme a až okolo 9.00 hod. vyrážame na túru. Moje skialpinistické svedomie musí privrieť oči, keď nasadáme na lanovku Spálená, aj keď unavené nohy túto možnosť vítajú. Dnešný deň je už trochu polooblačný, ale vietor s nami ešte stále bojuje. Rozhodli sme sa ísť na Brestovú a tam sa dohodnúť podľa sily vetra, či pôjdeme po hrebeni ďalej, alebo zlyžujeme dole.

Našťastie vietor na Brestovej nie je taký silný, ako sme sa báli, tak na našu radosť ideme ďalej, dávame dole pásy a lyžujeme až do sedla Pálenica. Pri lyžovaní nás vietor poriadne prefackuje a tak sa dohodneme zo sedla zlyžovať k Bobroveckým plesám a traverzovať Bobroveckou dolinou popod Sivý vrch na Malú Ostrú. A tak si užívame traverz v lese plnom medvedích stôp, brodenie sa kosodrevinou a aj premočené pásy. Ale tie výhľady na celé Západné Tatry stoja za námahu. Dostaneme sa na zelenú značku a už po hrebeni ideme až do sedla s krásnym slovenským názvom Predúvratie.

Tam dáme dole úplne premočené pásy a už len lyžovačka dole...na chatu na Červenci. Odtiaľ ešte po modrej značke na lyžiach pokiaľ nás to pustí, ale posledné 3 km už len s lyžami na batohu a pekne pešo do Bobroveckej vápenice. Tam nás už čaká auto, ktoré nás všetkých zoberie z divočiny do civilizácie.

Sumár tretieho dňa : 11 km / 800 výškových metrov.

Záver : Za 3 dni sme prešli 55 km a nastúpali 4560 výškových metrov. Užili sme si prechod v pustej divočine poľských a západných tatier a zistili sme, že nielen chronicky známe hrebeňovky dokážu svojou krásou vyraziť dych...ale aj motanie sa pod nimi dokáže uchvátiť dušu skialpinistu a umožní mu zažiť ten pravý objavujúci skialpinizmus.

Týmto ďakujeme našim anjelom strážnym zhmotneným do podoby Jeny a Stana Melekovcov, Nora Švandu a Ruda Knuta, vďaka ktorým sa aj nám – obyčajným ženám, podarilo zažiť v horách niečo výnimočné.

Alena Víglašská