Albánske Prekliatie

Pred chvíľou som učila deti basketbalovú prihrávku a Radka na matematike pravdepodobnosť. Hodinu na to už na bajkoch ukrajujeme metre Bielovodskou dolinou. O ďalšiu hodinu tesne pod táboriskom, pod Vysokou, skrývame bicykle v lese a o ďalšiu polhodinku stojíme pri Ťažkom plese. Silné nápory vetra narážajú do padajúcej vody Ťažkého vodopádu a vynášajú vo víre milióny  jemných kvapôčiek vysoko a ďaleko. Nádhera. Kráčame ešte chvíľku okolo vodopádu, ktorého voda vyteká zo Zmrzlého plesa pod Galériou Ganku a ktorého názov mi nie je známy. Slnko pomaly klesá a my chvíľku sedíme a hľadíme do jazernej azúrovej vody.

Veríš tomu, že presne pred týždňom sme boli v Albánsku? Opýtala som sa Radky. Ani nie, je to ako sen. Teraz prídeš domov, dáš si horúcu sprchu a tam? Umývali sme sa pod úpätím Arapitu priamo v ľadovej vode horského prameňa, paráda. A to jedlo, pokračujeme v debate spoločne: opekaná cuketa a paprika, zemiaky s kopou domácej hustej smotany, úžasný ovčí syr, a to nasolené mäsko priamo z ohniska, mňam. A ten med na raňajky, pamätáš? Čo v ňom boli kúsky plástov a tiež pár včiel? A figový džemík? Už by aj stačilo... Začínam byť hladná. Dobre, už nehovorme o jedle, tu máš „krojsant“ a stavíme sa u Zuzky v Ždiari na pizzu.

Tatry majú už jesenné farby: masív Javorinskej Širokej, nám dobre známy, má až oranžový odtieň. Pomaly schádzame dolinou a za chrbtom nechávame v hmle zahalené vrcholy: Ganku, Vysokej aj Rysov. V mysli som opäť v Albánsku. Pred očami sa mi vynárajú  vrcholy albánskych Álp, v konkrétnom pohľade, ktorý mi sadol kdesi na dno duše. Bola to panoráma, ktorá sa mi ukázala ako prvá po skoro dvojhodinovej jazde naším furgonom po neskutočne úzkej a neskutočne strmej "autostráde". Nazývajú ju "dancing way" a po pravde, vytancovalo nás na nej poriadne. No zabrať sme dostali nie len my, ale aj samotný furgónik, ktorý asi po hodine jazdy začal "variť". Pohotový šofér vyskočil z auta, nabral z prameňa vápenitej a ľadovej vody a bez váhania ju nalial dnu. Radka zagúľala očami, akože toto žiadne auto neprežije. Ale my sme sa driapali v pohode ďalej, neuveriteľné. Belostné dvojtisícovky  vypĺňali celý môj obzor. Srdce sa mi rozbúchalo, sme tu!

Po ďalšej hodinke klesajúcich príkrych serpentín sme konečne dorazili do Thethi. Táto čarokrásna dedinka, zakliata v čase, leží v necelých 800m.n.m, je obývaná len šiestimi rodinami. Každá rodina obýva časť doliny (rázsochu), žije v 6 - 10 kamenných domcoch s drevenou strechou, malými okienkami a s dvermi, ktoré sa nezamykajú. Len na noc sa zvnútra spustí drevená haspra. Ploty sú z lieskového prútia, aby sa ovečky a prasiatka, čo behajú po dvore, nepomiešali so susedovými. Úzke cestičky medzi domami sú ako turistické chodníčky. Vodu si privádzajú hadicou z čistučkého horského potoka, či skôr rieky. Elektrina je slabá, privádzaná živými drôtmi na drevených drúkoch, ktorých konáriky sú izolované šmirgľom. Keď prší, elektrina sa vypína v celej dedine.

Ľudia sú tu milí, rešpektujú turistov, hovoria pokojným tlmeným hlasom, aby vás nerušili. Deti vedia po anglicky. V novembri tu napadne sneh a "autostráda" je neprejazdná, preto komu sa nepodarí odísť včas, ostane tu do mája. Vtedy sa s hukotom valí dolinou množstvo vody z roztopeného snehu, čoho svedkom  je obrovské, snáď aj 300m široké koryto rieky Thet v hornej časti doliny. Po zvyšok roka je táto časť koryta takmer prázdna a množstvo vysušených kamenných potôčikov si môžete pomýliť s turistickými chodníčkami. V doline Thet sme sa cítili ako v obrovskom kráteri, jej dno je takmer rovinaté a štíty z neho vybiehajú takmer kolmo. Výstupy do sediel sú vždy príkre, vedené serpentínami. Kým slnko ráno neprelezie cez hradby štítov do doliny, panuje tu tepelná inverzia. Ťažký studený vzduch leží na dne doliny a núti ľudí kúriť aj v lete. Kto by chcel kempovať, nech radšej ostane niekde vyššie v sedle.

Kúrenie  vymysleli naozaj zaujímavo. Keďže sú domy z kameňa a sú poschodové, využívajú teplo z kuchyne na ohrievanie izieb na poschodí. Systém je jednoduchý: strop prízemia (široké foršty), je podlahou poschodia. Foršty sú ukladané s širšími medzerami, cez ktoré prichádza teplo a kým svietia, aj svetlo. Vytvára to zaujímavé "pásikavé" efekty. Bojazlivejšie povahy, sledujúce tieto neobvyklé obrazy spolu s hustou tmou na okolí a neskutočným tichom, by možno  začal obchádzať strach. My cez okienko pozorujeme tmavé obrysy blízkych štítov a v pokoji zaspávame.

V emotívnych spomienkach na "Prokletje" schádzame k táborisku pod Vysokou. Štelujeme čelovky a rýchlo šliapeme do pedálov. Unikáme pred tmou, pred padajúcimi konármi, ktoré, strhávané víchricou, dopadajú na chodník. Keď pri horárni robíme posledné fotky, sme absolútne spokojné s dnešným dňom. Túričku do Ťažkej doliny sme si užili po posledný slnečný lúč.

Pár ďalších informácií: do Albánska sme si "odskočili" na 3 dni z nášho "cyklozájazdu" po Čiernej Hore. Z mestečka Bar sme sa o 4:30 ráno odviezli taxíkom do Ulcinju za 20 Eur. Autobus stojí len 3 eurá, ale takto ráno nechodí. Nášmu taxikárovi sa stále niečo kazilo a tak sme druhým taxíkom už v Ulcinje prenasledovali  bus, ktorý nám zdrhol pred nosom (za 5 Eur). Z Ulcinju o 6:00 odchádza medzištátny autobus do Shkhadaru (Škodry) v Albánsku: 5 Eur na osobu. Na hraniciach šofér autobusu pozbieral pasy a asi 20 minút trvalo, kým nás pustili ďalej. Pred ôsmou sme už vystupovali na malom námestíčku s peknou fontánou, kruhovým objazdom a neprehliadnuteľným hotelom Rozafa. Kým nám šofér vykladal batohy, už sa o nás zaujímalo pár "dohadzovačov", kam cestujeme. Dohodli sme sa s jedným veľmi rýchlo, ani kávičku silnú ako ďas sme skoro nedopili a už sme sa viezli taxíkom a potom furgonom, smer Theth. Za odvoz tam – späť 24 Eur na osobu, za 2 noci so stravou 3 krát denne 40 Eur na osobu. Možno by sa dalo aj lacnejšie, možno, no my sme nechceli strácať čas.

Cestou sme stretli Čechov, ktorí nechceli zaplatiť za cestu 12 Eur a išli peši s 25kg batohom. Trvalo im 3 dni, kým prišli cez Boge do Thet, úplne zdevastovaní, bez jedla. A keďže jedlo tu kúpite len s ubytkom a oni mali stany, tak išli o hlade spať a ráno davaj dolu. Zo Škodry sa najprv ide 50 km do Boge po asfaltke "na jedno auto", do zákrut sa preto trúbi. Zákruty sú všade, preto sa trúbi stále. V Boge si dal šofér 5 minút prestávku na kávu a cigaretu. No keď sa nevracal ani po 20 minútach, začali sme sa orientovať v ich čase. Nakoniec prišiel s kusom vareného kozieho mäsa, z ktorého si prv, než mi ho podal, s chuťou odhryzol. Sila - respektíve pohostinnosť na každom kroku - tak si nedajte. V doline Thet je aj pár kempov, no skôr ide o lúky , kde môžete stanovať a ísť na „kadibudku“, či nabrať si z hadice - z potoka vodu. V jednom si môžete aj nabiť mobil, alebo baterku do foťáku. Odporúčame pozháňať si mapu, my sme narýchlo zohnali  z Prahy, prišla deň pred odchodom autobusu.

Ich turistické značenie je bielo-červené ako naša tatranská magistrála, no značky sú len pri odbočeniach a tak  budete občas nervózni, či idete správne. Priamo v dedinke je modrou značená cesta k múzeu a Kulle. Drevené značenia inak udávajú len smer, nie čas, koľko vám to potrvá. Preto sa opýtajte domorodcov. Ich časy sú takmer presné, sú to rýchli turisti. Ak pôjdete "na ťažko", treba si popridávať asi tretinu. V dolinách sa vyskytujú medvede, ale vraj sa orientujú na salaše. Nebezpečnejšie sú vretenice, tie sme aj videli, a za šera početné škrapy a závrty. Preto sa držte chodníka. Hore nemajú bankomat a ak by ste za niečo platili, pýtajú to v Lekách. Za 1 Euro nám v Shkadare dali v zmenárni 137 Lekov. Odporúčame zobrať si so sebou aj základné lieky, ak by ste sa necítili najlepšie. A nekombinujte pivo a syr, Češi vraveli že to vie dobre potrápiť. My sme okoštovali, ale nie naraz. Skvelé - jedno aj druhé.

Teda na záver: albánske hory sú úžasné a aj keď ich názov znie v reči Černohorcov "Prokletje", teda prekliatie, nás, ktorí hory milujeme, to preklialo tým najúžasnejším spôsobom.

Zuza Šucová