Heini Holzer: Nevyhnutná hĺbka a prežitý sen. Ortler - južná stena

Južná stena, pri pomyslení na ňu sa vybavuje slnko a teplo. Na Ortleri ale znamená južná stena v spojitosti so slnkom a teplom niečo iné. Znamená smrť! Kruto znie toto slovo: Koniec!
          Ako často som už bol na okraji tohto konca - a napriek tomu vzdialený. Poznám dobre túto hranicu, ona je zákon. Každý sa jej musí podrobiť. Tu nevyužijete vysoký titul ani žiadne peniaze - je to celkom iné ako v bežnom živote. Často som sa už nachádzal na pokraji toho konca, pozeral som sa na druhý svet. Nemal som ale nikdy chuť do neho vstúpiť. Mám rád môj svet, aj keď nie je vždy hmatateľný, aj s tými ľudmi, ktorí sa v tom svojom zhone a závisti sami ničia. Aké krásne by to mohlo byť, keby to bolo trochu iné - a aké nudné.
          Hĺbka je potrebná! Len vďaka nej rozpoznáme výšku po ktorej túžime, za ktorou sa šplháme a z ktorej sa po dosiahnutí tešíme, aj keď len na malý moment, kým nás pohltí ďalšia priepasť.
          Moje myšlienky pendlujú medzi životom a kopcom. Skaly a ľad sa mi prihovárajú, nechávajú ma ponoriť sa hlboko do svojich myšlienok, tak že nevnímam nič len seba samého.
          Polovica steny leží podo mnou. Dole na nástupe sú moji traja priatelia, ktorí vystupujú hore na hrebeň, po ktorom chcú vystúpiť na vrchol (Hintergrat). Na chate som sa s nimi a s chatárom rozlúčil ako vždy. Nakoniec, je predsa jasné, že sa dole znova stretneme.


          Moja cesta vedie ľadovým žlabom končiacim priamo na vrchole. Asi meter hlboká ryha od lavíny zúžila už tak dosť úzky žlab. Okolo mňa lietajú kamene. Nútia ma ponáhľať sa. Za 90 minút leží 600 metrov vysoká stena podomnou. Stojím na vrchole.
          Výhľad je jedinečný. Z mojej dediny Schenna vidím jednu časť. Nad ňou môj domáci kopec Ifinger. Pozerám priamo do steny, kde som absolvoval jeden z prvých extrémnych zjazdov. Jeden z prvých ale zároveň najťažších a najkrajších. Medzitým sa toho veľa udialo, pocity sa zmenili, sebavedomie a istota stúpli.
          Normálkou vystupuje na vrchol Ortlera veľa ľudí. Ako had vystupujú vyššie a vyššie. Za hodinu sú tu. Sú to vojaci. Výzor v ich tvárach je rozdielny. Pre niektorých to je radosť , pre niektorých povinnosť. Na vrchole sa nezdržujú dlho. Náhle priletí vojenský vrtuľník, zakrúži nad vrcholom a odletí preč. Je znovu ticho.


          Pripínam si lyže a hádžem pohľadom ešte raz do ľadového žlabu odkiaľ som prišiel. Pokúšam sa ukľudniť a púšťam sa dole. je to ťažké, žlab je rozbitý. Necítim sa dobre, zastavujem. Pokúšam sa znovu skľudniť. Prvé metre som sa cítil neistý. Skoncentrujem sa a sústredím sa na svoje pohyby. Idem. Potrebujem veľa sily, aby som ovládol lyže. Odrážam sa s pomocou paličiek a skáčem. Znovu paličky a znovu skok. Ešte pár skokov a dostávam sa do svojho rytmu. Úzky žlab nedovoľuje veľa, nasleduje jeden skok za druhým.
          Je to ako pri špeciálnom slalome: skok za skokom, bránka za bránkou. Tam je to boj o stotiny sekundy, tu je to boj so zemskou príťažlivosťou. Obidvoje si žiadajú totálne nasadenie. Pretekár pri páde prehrá preteky, ja spadnúť nesmiem - stratil by som viac. Ale ja nespadnem, týmto som si istý. Túto istotu prináša tvrdý tréning!

Nevyhrám nič - ale predsa len niečo, niečo čo mi nikto nikdy nevezme...

Heini Holzer
Ortler, južná stena, Minigeroderinne, 40-50 stupňov, 600m. prvozjazd 11.júla 1975