Martinovkou na Gerlach

          Gerlachovský štít je určite najnavštevovanejším tatranským vrcholom, na ktorý nevedie značkovaný chodník. Popri množstve turistov, ktorí sa vydajú na vrchol v sprievode horského vodcu sa o vrchol pokúšajú aj rôzni turisti, či horolezci. Najčastejšia výstupová trasa je Batizovským alebo Velickým žlabom, kadiaľ chodia vodcovia.

Technicky menej náročná, ale namáhavá a dlhá je aj trasa Dromedárovým chrbtom. My sme sa na Gerlach vybrali, dalo by sa povedať technicky najlahšou lezeckou trasou - tzv. Martinovkou. Táto cesta je však prakticky najkrajšia, z tých, ktoré vedú na náš najvyšší kopec.

A.Puškáš IV.diel sprievodcu:

Martinovka - úsek hlavného hrebeňa od Poľského hrebeňa až po Gerlachovský štít. Prvý ho preliezol v jednom kuse nemecký horolezec Alfred Martin 15.8.1905

Martina z Martina na Martinovke:

          O „Martinovke“ som počula už pred dvomi rokmi. Zdalo sa mi to už vtedy ako riadny kus cesty. Keďže sme si dali skratku až z Litvorového sedla, bolo viac času na kochanie a kľudné preliezanie trojkovým terénom. Pomenej mužíkov síce predlžovalo cestu hľadaním tej naj, ale tatranská žula sa nedala zahanbiť a kade sme sa pustili, tade nám ponúkala parádne chyty a stupy. Ale aby som neprechválila, jasné že boli aj miesta, kde sme si dali lano a pekne sa istili. Lano sa zišlo aj pri zostupe, zlanenie šetrí kolená.

Vychytali sme jeden z troch slenčných júnových dní, takže bolo vidno od Malej Fatry až po ďaleký východ. Sneh ešte viac umocňoval zážitok z Tatier naokolo, zvrchu sú všetky plesá tak krásne modré a ľudia len malé mravce šplhajúce sa na Poľský hrebeň. Z takéhoto zážitku človek žije ešte týždeň ako v akomsi tranže. A ak nie, svalovica smerom dole po schodoch  pripomenie, že dakde bol!

Martin na Martinovke:

          Vyrazili sme o siedmej ráno z Tatranskej Polianky, výstup pod Poľský hrebeň nám trval pohodovým tempom cca tri hodiny. Cestu som si len matne pamätal z túry spred desiatich rokov a tak rozhodnutie nastúpiť na hrebeň už v Litvorovom sedle bolo správne.

Kedysi sme so Slávkou vo dvojici prešli celý hrebeň od Poľského hrebeňa. Vo štvorici bol však postup pomalší a aj naša viera v dobré počasie bola rozmočená a vyfúkaná poslednými dňami pred túrou.

Bolo mi jasné, že ak to máme dnes stihnúť, tak sa budeme môcť istiť len na niekoľkých málo miestach. Takže na nás v podstate čakal sólo prechod exponovaným hrebeňom. Parťákom som veril, poznal som ich. Aj keď pri tak dlhom hrebeni s toľkými vzdušnými pasážami sú nejaké obavy predsa len na mieste.

          Martinovka je hrebeňovka, kde sa dá zablúdiť. Prieskumné výpady za hľadaním správnej cesty boli samozrejmosťou. Na záver sme si vychutnali krásny hrebeň z Tetmajerovho sedla na vrchol a naše obavy sa rozplynuli. Teraz už len ako sa dostať dole??

Aj to sa nám podarilo, aj keď snehu je v Batizovskom žlabe ešte viac než dosť.

Z Polianky sme vyrazili, tam sa aj musíme vrátiť. Prepletajúc nohami po chodníku si vychutnávame výhľady na zamračenú Kráľovu hoľu. Za nami je deň prežitý naplno. Jeden silný zážitok prekrýva druhý. Na to svištie divadlo v doline som úplne zabudol. Pamäť mi občerstvia až fotky, ktoré uvidím na druhý deň.

Veľmi silný zážitok, jednou z najkrajších tatranských hrebeňoviek, na najvyšší tatranský končiar. Najnavštevovanejší vrchol sme si vychutnali úplne bez ľudí. Aj keď podľa vrcholovej knižky ich tam pár v ten deň bolo...

Hodinky v cieli ukazujú takmer 15 hodín. Túru sme si však vychutnali. Nebola to žiadna naháňačka.

Martinovka Riša Böhmera

Martina s Martinom sa nezapreli a pri plánovaní túry na Gerlach dostala prednosť varianta prezrádzajúca ich iniciály :)
A musím povedať, že dobre bolo. Začiatok túry o 6:55 v Tatranskej Polianke, pohodovým tempom na Sliezsky. Slniečko svieti, vetrík fúka - ideálny vysokohorský deň.

Pod Večným dažďom krátky oddych. Na Velickej poľane pozorujeme vyvádzanie svišťov - pár metrov od nás sa predvádzajú v hravom zápasení, jeden priamo pri chodníku zalieza pod kameň až keď ho míňame. O chvíľu môžme zasa pozorovať ďalšieho známeho predstaviteľa tatranskej fauny - kamzíky.

Pod záverečným výstupom na Poľský hrebeň opúšťame turistickú zelenú a po snehových poliach stúpame do Litvorového sedla. Tam nahadzujeme lezeckú výstroj (Maťa aj prilbu, ktorá jej ozaj "sekla":) a hor sa na hrebeň. Martin sa činí, prieskumné výpady na overenie cesty sú v jeho podaní bleskovky, preto celkom rýchlo postupujeme. Prestáva fúkať vietor. Toto Aladin nepredpovedal :)

Hore, hore, sem tam aj dole - prechádzame Lučiviansku, obe Litvorové veže, Lavínový štít aj Zadný Gerlach. Na pár úsekoch aj s istením. Najkrajšia pasáž je záverečný výstup na Gerlach - priamo po hrebeni, troška exponované, ale ľahké lezenie. Páči sa Mati aj Marcele. Nakoniec krátka vodorovná pasáž a sme v cieli. 16:00 - ako ten čas rýchlo letí... Prestávočka na vrchole, Maťa s Maťom pridávajú svoje trocha do vrcholovej knihy. Začíname zostupovať - v Batizovskom žľabe je ešte kopec snehu, tak pomaličky - s čakanom, paličkami alebo aj bez.

Radšej traverzneme do vedľajšieho žliabku a po suchých kameňoch cupotáme dolu. Hore sa začína zaťahovať, cez Batizovskú dolinu premávajú chuchvalce hmly. Predpoveď počasia vychádza do bodky. V Batizovskej próbe si zostup spríjemníme zlanením a záver do dolinky aj šmýkaním po snehu. Už len v drobnom mrholení zbehnúť k plesu, chvíľku po magistrále a dole na Tatranskú Polianku. Hodinky hlásia 21:45. Taká klasická "poldenná" vetroplašia túra.

Tatranská Polianka 7:00

Litvorové sedlo 11:30

Gerlach 16:00

Tatranská Polianka 21:45

Fotos:

Martina, Rišo, Martin