Okolo Gerlachu na lyžiach

Piatok ráno. Tatry sú také, aké ich posledné dni a týždne poznáme. Hmla. Každý sa ju snaží nejak preľstiť, vyhnúť sa jej. Ľudia sú vynaliezaví, spôsoby rôzne. Povráva sa, vraj už bolo odskúšané všetko. Modlitby, obete bohom, čierna mágia, držanie palcov pri predpovedi počasia... Tak až v takej núdzi ešte nie sme. Ja navrhujem Peťovi skúsiť dnes inú dolinu a využiť služby vývozu taxíkom do základného tábora. Vyrazíme teda do Velickej doliny, stejnak sme tam polyžovali zatiaľ len málo. Cieľ vyberáme jednoduchší, ale prestížny: Litvorové sedlo. Ja by som celkom rád aj Litvorový štít pozrel. Ráno kolo ôsmej teda nakladáme lyže do taxíka, smer Sliezsky dom. Už cestou hore je zábava... Dnes by sem mohla ísť kľudne električka a nie Land Rover. Na ceste su kvalitné koľaje. Pomaličky sa však ťaháme nad hmlu a začína to vyzerať na malý úspech.

Na Sliezskom dome pozeráme, ako sa za nami pomaličky hmla plazí hore, ale vyzerá to ešte na dlhšie. Super, viditeľnosť by mala byť dobrá. Začíname šliapať, sneh je na počudovanie vo výbornom stave. Je tvrdo, ale nie ľadovo. V doline, nad Večným dažďom už pomaly obzeráme, čo všetko by sa cez vikend mohlo opáčiť. V späťákoch sa začína objavovať hmla, kým sa stihneme otočiť, že čo sa deje, tak už nevidno ništ. "Tak toto som ešte nezažil", kukám na Peťa, ten tiež ešte neverí vlastným očiam. Tak, radosť znova predčasná. Tipujeme, kade asi ďalej do doliny, vidno je tak po špičky lyží. Pri nástupe do Krčmárovho žľabu sa hmla zázračne rozostúpi, skoro ako v rozprávke. A my obzeráme, akože vyzerá prah v strede žľabu. Dobre, skoro ho tam ani nevidno. Sneh tiež výborný, nuž čo, také podmienky nebývajú často... Ide sa. Keď bude zle, otočíme. Šliape sa dobre, výškové metre pribúdajú a sneh je lepší, čím vyššie sa ide. Za chvíľu sme hore v sedle a obúvame sa na zjazd. Začíname lyžovať, hmla tiež začína svoj triumfálny návrat.

Je to ako pri dákom koncerte. Nikde nič, zrazu majster stlačí dáky gombík a nevidíš na kapelu. No čo už, nad sklonom sa tým pádom už prestávame zamýšľať a lyžujeme oblúk za oblúkom. Lyžovačka je napriek tomu výborná, ešte keby sme tak vedeli, kde vlastne sme. Neva, prah už dajako zbadáme. Nižšie už hmla neni taká hustá a tak aj tento problém odpadá. Prahom prechádzame bez tažkostí, zvyšok lyžovačky už je lahôdka. Dole dávame krátky oddych a pristupujeme k pôvodnému cieľu dňa, výstupu do Litvorového sedla. Výšľap sme poňali trocha priamočiarejšie, nie smerom na Poľský hrebeň, ako je normálne, a tak to ubehne rýchlo. V sedle vyťahujem čakan a oznamujem Peťovi že si ešte zbehnem na štít. "To je za chvíľu", hovorím. Po chvíľke šliapania a obliezania skál mi tá chvíľa aj príde dlhšia ako som čakal. Na štíte musím trocha predýchať, pohľad však stojí za to. Obzerám si moje obľúbené časti Tatier: Kačacia dolina, Zlobivá, Mlynár, Vysoká... Je to pekné, možno preto že to nemám také okukané. Zbehnem dole a ideme s Peťom ešte pozrieť, ako vyzerá zjazd do Kačacej doliny. Tiež jeden z dalších plánov. Po prvých krokoch to vyzerá na kúšťok prašanu a tak začíname premýšľat. Lyžovanie isto lepšie ako na Sliezsky dom, len ten výšľap do Železnej brány. Nakoniec zvíťazí chuť na dobrú lyžovačku a tak ideme na to. Lyžovanie fakt stojí za to, užívame si najlepšiu lyžovačku dňa. Oplatilo sa, zastavíme trocha povyššie Gerlachovských spádov a začína výšľap do Železnej brány. Ideme už tak pomalšie, často stojíme, chýba kondička. "Aspoň raz v živote mať takú kondičku ako Vetroplach", pomyslím si. Ale tú Železnú bránu už dajako dáme, ušetrili sme predsa výšľap na Sliezsky dom. Mne však vŕta v hlave iné: ako sa dostaneme späť k autu v Tatranskej Polianke? Električkou z Popradského sa mi bars nechce... Boh vie kedy zase dáku chytíme.

"Lúčne sedlo? Nie, komu by sa chcelo potom traverzovať späť k Batizovskemu plesu?", premýšľam. A tak ostáva len tá električka. Vtom ma napadá riešenie: ako som mohol zabudunúť na Sedlo pod Drúkom? Asi tak že som drúk. "Peťoooo, mám nápad", zakričím do doliny, "Pome Sedlo pod Drúkom, vrátime sa do Batizovskej doliny a naspäť k autu". "Jasneeeé, ideme". "To čo má byť?", divím sa, "buď rozmýšľal nad tým istým ako ja, abo je už taký dodrbaný, že mu to je jedno". Tým pádom ale udržiavam tento variant nažive, v Železnej bráne sa rozhodne. Ledva sme tam vyšli a ja už sa pýtam že ako ďalej teda. Pre mňa je to už takmer jasné, Peťo zase už má takmer dosť. Na to že sme ráno "šli len" do Litvorového sedla, sa to kúšťok natiahlo. Na výkone sa podpísali aj slabšie zásoby jedla a vody, šak kto by to ťahal na krátku túru. Peťa ale nakoniec ukecám s tým, že mu prešliapem stopu. Namotivovaný vybehnem hore celkom svižne a tak nechávam v sedle batoh a idem pozrieť, ako je na tom Peťo. No, ide mu celkom dobre..., aj keď už by bol radšej inde. Ešte mu nakecám, aký je hore super sneh a tak to do sedla dobojuje.

Okruh sa pomaly uzatvára. "Ani keby sme to plánovali, tak lepšie nevyjde", premýšľam. Lyžovačka zo sedla nebola síce taká, akú som sľuboval, ale zísť sa to dalo celkom pohodlne. V doline si už lyžovanie užívame viac, k Batizovskému plesu sa dostávame bez tažkostí. Odtiaľ skúšame traverzovať na žltú, ktorá nejde na Sliezky dom, ale napája sa nižšie na asfaltku. Aj viditeľnosť je celkom okej, vlastne po celý deň sme mali dobre. Okrem Krčmárovho žľabu. Dalo by sa povedať, že sme síce nad hmlou nezvíťazili, ale zato uhrali cennú remízu. Na asfaltku sa teda dostávame už pod Sliezskym domom. Dolyžujeme ešte k autu a vyrážame na zaslúžené pivo. Túra do Litvorového sedla sa nám trocha natiahla..., na túru okolo Gerlachu. Pekné.

Matúš