Skialpová Koruna Liptova

29.10.2015
skialpova-koruna-liptova

Od toho okamihu, ako som sa dozvedel o "Korune Liptova", som nevedel vypustiť myšlienku skúsiť to. Vlani sme to skúsili so Salkym naivne, nepripravene a určite sme to obaja veľmi silne podcenili. Išiel som do toho s tým, že to nebude také ťažké, však tie hrebene okrem Choča mám prechodené za mlada. Vedel som, že nič technicky náročné to neponúka, akurát najúchvatnejšia časť Roháčov bude mať sem tam exponovanejší úsek, ktorý mi nemôže nijako extra skomplikovať plány. Prvý pokus nás odrazil, ale nie odradil. Mňa to iba posilnilo a pochopil som obtiažnosť celej Koruny. Vtedy sme dokázali prejsť z Podbanského po sedlo pod Deravou. Víchor so snežením a hmlou nás ráno privítali a dali najavo, že také jednoduché to zase nebude. Volili sme únik dole. Bolo po pokuse, ale predsa sme pokračovali Veľkou Fatrou. Choč sme vylúčili pre nedostatok snehu. Pokus sme ukončili v Kumštovom sedle. Zlákala nás nevídaná lyžba, posledná v tom roku. Bolo to skvelý pokus, v ktorom sme absolvovali 110km a 10 050m prevýšenia.

Obaja sme si uvedomili, že tá náročnosť vyžaduje riadnu prípravu. Plánovali sme to max. na 8-9 dní. Od toho okamihu som myslel neustále na dva sny. Stali sa pre mňa takou silnou výzvou, že som bol ochotný svoje priority prispôsobiť Korune a ďalšiemu projektu, ktorý chcem absolvovať. Neuveriteľne ma motivovalo skúsiť Korunu. Nájsť spôsob, ako to všetko prepojiť. Ako to všetko absolvovať a vydržať tú dennú záťaž. Ako to urobiť čo najčistejšie, bez transportu, bez prespávania na chatách. Vedel som, že podpora je nutná už len kvôli Aronovi. Iba jeho granule vážili tonu. Určil som si dve noci pre každé pohorie. Ranné behanie sa stalo automatické a hnala ma myšlienka byť vytrvalejší, odolnejší a húževnatejší. Behal som keď pršalo, snežilo, pieklo aj fúkalo. Nevynechal som jediný bežecký tréning, lebo som vedel, že budem potrebovať každý sval na prechod. Kombinoval som to s cvičením s vlastnou váhou aj so strojmi. Cieľ nebol dominantný v tom, že to musím za každú cenu prejsť a to akokoľvek. Chcel som to absolvovať najhodnotnejším štýlom. Motivácia bola taká silná, že ma to pohltilo celého. Samotná príprava bola aspoň taká náročná ako prechod.

Tento rok to Perinbaba so snehom nejako moc neprehnala, a tak som trpko pozoroval podmienky okolo Liptova. Porozumel som tomu, že zimný prechod ako taký nebude. No nechcel som sa vzdať svojho sna. Pripravoval som sa rok a chcel som poznať, čo dokážem zo seba vymačkať. Každá výzva posúva hranice schopností, ale ak chcem zistiť kam siaha moja vytrvalosť, k tomu som potreboval poznať dokonale tie svoje hranice. Trénoval som fyzicky viac a nepodcenil som ani mentálny tréning. Myseľ je dôležitá v takých náročných podmienkach. Myseľ je o hodne silnejšia ako telo. Telo je iba stroj, ktorý dostáva impulz. Potreboval som silnejšiu myseľ ako telo. Všetko som nastavil na 8.3.2014.

Ráno sme s Mišom, Peťou a Aronom (môj verný štvornohý parťák) vyrazili do Pyšného sedla, z Podbanského. Peťa sa po chvíli začala prebárať, a tak to otočila. Dohoda bola, že Aron sa vráti s ňou späť. Nestalo sa tak. Prechod začal v pohode a hlásený silný vietor na hrebeni nebol až taký silný. Prvú noc som naplánoval pod Deravou. Zima a vietor zahnal Arona do stanu. Vytlačil ma z karimatky a vtlačil sa medzi nás. Hmmm, je to parťák, tak sme ho strpeli. Obdivoval som Ostrý Roháč a fotil som línie, ktoré mi pripomínajú Matterhorn. Uvedomil som si aj to, že to Aron nedokáže prejsť, i keď toho má veľa prejdené. Akokoľvek som chcel niečo vymyslieť, nemohol som ho nechať iba tak. Obetoval som Ostrý Roháč. Mišo išiel hore a my sme pretraverzovali a zostúpili sme do Roháčskych záhrad. Cez Žiarske sedlo sme následne vystúpili na Plačlivé. Tu nás Peťa čakala podľa dohody. Natočila nejaké zábery. Premiestnili sme sa do Smutného sedla. Aron zostúpil s Peťou a my dvaja sme pokračovali až pod Salatín. Noc bola pokojná a ráno prekrásne. Tu sme už verili obaja, že Západky nám dovolia prejsť svoj hrebeň. Sivý vrch ešte riadne preveril našu pozornosť. Všetko zľadovatené a vyšmýkané. Do Hút sme dorazili úplne pozitívne naladení.

Krátky rest s prezlečením sa do "lajtovejších" topánok a vyhodenie nepotrebných lavínových potrieb a smetí. Pokračovali sme popri ceste a po chvíli sme križovali polia smerom k Choču. Zvolili sme pre nás logický variant a Prosiecku dolinu sme prešli po zelenej značke. Dlho do noci sme hltali kilometre. Tretia noc bola rozprávková. V mäkkej tráve pod obrovskou korunou stromu. Skoro ráno sme vyrážali opäť v super nálade. Nahodili sme veľmi rýchle tempo. Všetky uvádzané časy sme hravo prekonávali s veľkou rezervou. Strmý svah na Pravnáč sme sa tak namotivovali, že 100 výškových metrov sme dali za necelých 10 minút. Pokračovali sme nad dedinu Liptovská Anna. Tu sme poľnými cestami nastúpili z červenej na žltú a urobili okruh až do Kaľamien a potom do Lúčok. Červená nás vyviedla na Malý a Veľký Choč. Zostup krátko zelenou.

Štvrtá noc bola veterná a chladná. Ráno po modrej: zostup do Likavky nám napĺňal deň a dal mi vieru, že to je zase o velikánsky kus bližšie. Značka nás dovedie na stanicu v Ružomberku. Tu Mišo odchádza za rodinou a ja pokračujem na Malinô Brdo. Peťa trvá na tom, že ide so mnou. Nesúhlasím a rázne odmietnem. Chcem eliminovať komplikácie. Sám budem rýchlejší. Do soboty musím stihnúť čo najviac. Peťa na to nie je pripravená a je po chorobe. Som si istý, že by ma brzdila. Volím samotu. Cestou sa neviem dočkať, kedy si budem môcť pripnúť lyže a naberať výšku. Stále vyššie a stále horšie. Bude to veľmi nepríjemné! Začínam mať veľké pochyby, že toto bude skialp ako má byť. Na hornú stanicu sa dostávam iba s obtiažou. Asi viac po tráve ako po snehu. No, aspoň mi to nepodšmykuje :-) Tempo mám opäť veľmi slušné aj na to, že mám za sebou štyri náročné dni.

Večeru a stan si pripravujem pod severným sedlom Rakytova. Spln je nádherná vec. Nepotrebujem čelovku na žiadnu činnosť. Akurát horšie zaspávam, lebo je kopec svetla aj v stane. Stopa je celý čas nepríjemne vyľadnená. Pri vyzúvaní skeletov sa mi jeden rozpadá. Dilema! Jak to ja zvládnem? Ako zlyžujem úseky, na ktoré som sa tak tešil? Nie, toto ma nemôže zastaviť. Budem pokračovať! Skoro ráno si pripínam mačky a začína monotónny prechod nenáročným, ale dlhým hrebeňom. Východ slnka mi dodáva vieru, že naozaj som vybraný pre prechod, o ktorom takmer nik nevie. Minimum na lyžiach a viac s mačkami prechádzam sedlá a vrcholy. Medzi Ostredkom a Krížnou ma zastaví veľmi príjemný starý pán z lesnej stráže s upozornením, že Aron by mal byť na vôdzke. Po krátkom rozhovore mi povie: vidíte, s dobrým slovom sa dá všetko vybaviť. Kolegovci idú za mnou a ak budete taký ako ku mne, tak nebudú mať námietky, že je na voľno a ide za vami vo vašich stopách. Na Krížnej od pani Evky po základných otázkach, odkiaľ a kam, dostávam ovocie a perník. Nesmierne ma to poteší, toto gesto. Zošuchnem sa do sedla a prepínam na lyžbu. Do Rybovského sedla si trochu zalyžujem, i keď s domovom na chrbte to určite nebol pohľad ako na lyžiarskeho inštruktora z rakúskej školy.

Prechod na Donovaly je nekonečný príbeh a 90% prenášam lyže v rukách. Na batoh to nemá zmysel. lebo pri mojej výške sa každý konár stáva kotvou. Na Donovaloch idem na dve pivká, večeru a hlavne nabiť telefón. V noci sa vyberám hore. Stan staviam na Kečke. Neustále myslím na zlé počasie a silný vietor. Mišo mi denne posiela aktuálne podmienky. "Máš už iba piatok a možno sobotu ráno. Potom príde veľmi silný vietor." píše v správe. Vstávam neskoro! Spať som išiel okolo pol druhej, a tak sa preberám až o šiestej. Začínam varenie a chytro balím veci. Lyžiarky tu končia úplne. Jeden skelet sa rozpadá, je bez komína. Druhý sa tvári, že je ok, ale je odtrhnutý, aj tu komín visí na vlásku. Na Kozí chrbát si vyberám prechod a nie zimnú cestu traverzom okolo. Výstup takmer bez snehu a zostup po ľade s mačkami. Lyže môžem pripnúť až na Prašivej. Tu následne začína monotónna cesta. Vychutnávam si pohľady na Fatru, Choč a Západky.

Začínam si uvedomovať, že to dokážem. Mám ešte kopec energie a sily. Nedokážem pomenovať odkiaľ, ale som ako transformer. V kríze mi stačí teplý čaj a energetická tyčinka. A nedokážem ani pomenovať, čo ma poháňa. Mal som čas premýšľať, či to je moje ego, čo ma tak silno tlačí, že chcem niečo také náročné a nepoznané. Nebude to ego, ale vášeň. Uvažujem neustále, či to už niekto mohol prejsť takýmto spôsobom. Je mi to ale úplne jedno, či som prvý alebo tridsiaty. Dlho som hľadal informáciu o tomto prechode, a či to už niekto uskutočnil takto alebo veľmi podobným spôsobom. Nedopátral som sa k ničomu. Cítim, že to nie je pre mňa ani také dôležité ako to, čo mi to dalo. Pochopil som svoju silu. Po každej strane som došiel na to, čo zvládnem po fyzickej a aj psychickej stránke. Stratil som pochybnosti v seba samého. Až tu mi došlo, že môj ďalší veľký sen je uskutočniteľný. Som pripravený sa popasovať možno aj s väčším vypätím, ako ponúka tento prechod. Šúcham sa po snehu v tichosti a som zahĺbený iba do svojej mysle. Spracovávam minulosť a snažím sa uzavrieť všetko, čo bolo. Žijem iba pre dnešok a prítomnosť ma robí šťastným. Ženie ma jediná motivácia, a to dôjsť na Čertovicu.

Okolo Poľany sa cítim ako vyvolený, ktorý kráča do raja. Mala by byť tmavá noc, a ja si idem bez čelovky. Na hrebeni som iba ja s Aronom a mojimi spoločníkmi sú Mesiac a hviezdy. Nebo je čisté a ja mám pocit, ako keby som sa stal súčasťou súhvezdia. V mysli ďakujem Mesiacu a hviezdam, že mi svietia. Korune, že ma preverila a dala nové poznanie o sebe. Ďakujem aj za to nádherné počasie, ktoré som dostal ako dar. Na Kamienku sa však dostávam v dosť dezolátnom stave, čo mi potvrdzuje aj personál. Potrebujem opäť dobiť telefón. Peťa nereaguje a je vypnutá, od stredy. Dohoda je, že príde v nedeľu do Telgártu.

Po teplom čaji a kapustnici sa uberám po desiatej na cestu. Na chate nechápavo krútia hlavami, že kam sa balím. Vyrážam so všetkým na batohu a tú tiaž už cítim neuveriteľne. Kroky mám unavené a môj pochod sa začína podobať na výstup na osemtisícovku. Prekladám nohu pred nohu a neustále si hovorím, že každá cesta raz musí skončiť. Keď ma napadne myšlienka, že by som hanil a nadával, tak sa zastavím a vždy si premietnem iba to, že ja som sem chcel, ja som po tom to túžil a sníval. Vybral som si presne toto. Nikoho a nič nemôžem obviňovať, že som ôsmy deň nevidel sprchu, že mám nohy opuchnuté ako odpadová rúra, že sú rozmočené, smradľavé, plné opuchov a rán. Polnoc prináša so sebou vietor. Naberá na sile. Králičku a Panskú Hoľu absolvujem s lomcujúcim vetrom, ktorý ma často zhadzuje. Za Kumštovým sedlom sa musím ukryť do kosodreviny a bivakovať. Vietor je však taký silný, že ma vyženie po dvoch hodinách na cestu. Snažím sa kontaktovať Peťu, že dokážem dôjsť na Čertovicu a to bude tiež riadna drina. Je stále vypnutá a ja netuším, čo sa deje. Mám za sebou štyri pohoria, množstvo kilometrov, prevýšenie cez 20 000m, som doráňaný, smädný, hladný a nesmierne uťahaný. V tom vetre idem tak pomaly, že by som prehral závod aj s päťstoročnou korytnačkou. Vidím iba jediný cieľ: Čertovicu. TU musím prespať. Uvedomujem si, že som zmordovaný, ale viem, že dokážem vydržať a vytrvať až po Telgárt. Telefón zapínam každých desať minúť. Batéria takmer vybitá. O piatej sa mi darí a dostávam správu: Odsťahovala som sa do Štiavnice a auto máš tu aj s kľúčami.

Stojím na parkovisku na Čertovici s veľkým potrhaným batohom s navešaným harampádim, lyžami a rozbitými lyžiarkami. So psom, ktorý už leží ako kus dreva. Som prepotený, uzimený, vychladnutý, vychudnutý, bez kvapky čaju a s vybitým telefónom. Prešiel som z Podbanského až na Čertovicu po všetkých vrcholoch a hrebeňoch okrem Ostrého Roháča. A teraz mám pokračovať na Kráľovu Hoľu? Ten vietor ma dostal do kolien a často ma pohadzoval ako bábiku. Nedal som do úplného konca "Korunu Liptova", ale necítim prehru. Cítim, že som sa popasoval s prírodou a vyhral sám nad sebou. To poznanie, ktoré mi dalo tých osem dní, je obrovským prínosom do budúcnosti. Otvorilo sa a vyčistilo toľko myšlienok a otázok. Teraz tu stojím nejakú chvíľu bezradne. Vtom si poviem, že keď som mohol prísť až sem, tak domov už prídem aj po štyroch. Cítim sa mizerne a vyčerpane, ale neuveriteľne šťastne. Strácam tú silnú motiváciu za okamih. Motivácia sa mení na: dostať sa nejako domov. Odpočívať a spať. Koruna mi niečo vzala, ale o hodne viac dala! Ak by ste chceli prejsť tento test vytrvalosti, tak to vrelo odporúčam! Pre mňa sa stal prechod zlomovým a dodal mi veľmi veľa sily a viery. Cítim sa úplne zničený, ale predsa ako znovuzrodený. Splnil som si opäť jeden krásny sen.

Súčasťou mojej výbavy boli: TIERRA Roc Blanc komplet (hardshell), primaloftové nohavice Roc a stredná vrstva bunda Cabane z Powerstretch od Tierra.se DEVOLD Mesh Wool komplet a Expedition Hoodie + doplnky od Norskamoda.cz MSR stan Hubba Hubba, batohy MONTANE Torque 40 a Grand Tour 55, PETZL poloautomat mačky Vasak a cepín Sum´tec, PETZL čelovky Nao a nová Tikka RXP, TERMAREST Z lite karimatka všetko od Vertical.cz SIR JOSEPH Apron ľahká páperová bunda a Looping 900 expedičný spacák PRIMUS ETA solo varič a plynové kartuše.

 

Zoli Pál

 

KORUNA Liptova from Rasto Hatiar on Vimeo.

 

Tu je ešte krátky filmík o projekte z dielne Rasťa Hatiara: https://vimeo.com/136939644

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Skialpová Koruna Liptova
sherpa 29.10.2015
pekna okruhova myslienka. vykon z kategorie velkych! ale tie rozbite boty....to mi nejde do hlavy, taka poctiva priprava a taketo daco sa stane? krasne fotky.

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri