Zápisky do snehu - prechod severmi

Severy rozkvitajú slnkom. Je apríl, piateho. Uväznení coronou v rozľahlinách domova a predsa:

„Pobyt na jednom míste mi přinesl to, co jsem už nenacházel v cestování. Genius loci mi pomohl ovládnout čas.“ V spomalenom svete a v hlbokom tichu Hrebienka si obúvame naše jediné virtuózne inštrumenty – lyže a šuštíme do doliny.

Smer Závrat.

Chodník v lese tvrdý až ľadový. Závrat v slnku. „Jednou nám slunce prozradí, kde bere sílu pokaždé ráno vstát.“ Spánkom zalepené oči ( nie som ranné vtáča, ale absolútne že nie) pretieram a vidím štyroch v doline, odbočujú smer Priečne. Tak skoro, aj oni?

Vrch do Rovienok rozbrlaný a tvrdší, ale v doline chňapneme aj po prašane. Všetky tie vežičky, granitové útvary, ohyby snehu v stenách, priestorové divotvorné výhľady nás spomaľujú. Zabúdame na čas a skialpový prechod dostáva inú kvalitu než hon za minútami.

Smer Sedlo nad Zeleným

Cinkajúce mačky, cvak cvak o lyžiarky a cupitáme na hrebeň. Sneh firnový, niekde tuhší, čaká hodiny na slnko, aby rozviazal dohodu so zimou. Dlhé pláne pod nami. Hrebeň plný prevejov, s kamzičími stopami. Naše váhy tiel tieto stopy uvedomelo podchádzajú. Lyže obúvame z vrcholu nad sedlom. Slnkom zvlnený prísľub dobrého snehu sa tiahne až na dno Javorovej doliny. Elko sa raduje.

Elko a strom

Potok rezonuje so smädom a Elko si z neho čapuje. Ako správny pustovník nič nepojedá a mumle si o vízii akéhosi stromu: „Bude tam taký strom.........“ a lepí pásy. Nepustovnícky dojedám čokoládky a utekám šuchtavým naťahovaním kroku za ním. Strom medzi zaspatými kosodrevinami je dobré znamenie, že o chvíľu budeme v Čiernej Javorovej.

Smer Čierne sedlo

Dolina je vyhriata slnkom, živá stopami lezcov , sem - tam akési hlasy, dvaja na lyžiach sa vynárajú spod dolinkového záhybu Snehovej strážnice. Pretancujú okolo rýchlo, ostáva po nich iba šum snehu. Elko stále nič neje. Ja už nemám čokoládky ani vodu. Sneh jarný, ale nie prehnitý. Sme pod sedlom, Elko konštatuje, že je preparádne vysnežené. Odžil si tu počas jeho obdivuhodného opakovania Gipsyho prechodu iné metafory snehových podmienok, preto s radosťou cupkáme proti gravitácii a vŕtame do snehu stopy. Stále sa obzerám, niečo na mňa pozerá. Je to Stolarczykovo sedlo.

V sedle

Na rozhraní dvoch dolín vrháme tiene odlišne. Určite mám oveľa väčší tieň v Malej Zmrzlej, preto Elkovmu nápadu odskočiť si ešte na Kolový (veď je tak na dosah) argumentujem, že budeme lyžovať na ľade. Argument obstál.

Polovica Malej Zmrzlej príjemne mäkká, spodná zatieňovaná časť pod nami symfonicky kričala „chršš chršš“. Pri zlaňáku padne rozhodnutie, že predsa len záver prechodu okoreníme ešte jedným výšľapom, lebo :“ K životu je potřeba tři věci: slunce, vyhlídka do kraje a kyselina mléčná v nohách coby upomínka na vynaložené úsilí.“ Mačkami opäť vycupkávame výškové metre a malým žľabom prehupneme cez hrebeň pod Čiernym štítom do Veľkej Zmrzlej. Fľaška vysnežená do U-rampy , polotvrdo príjemná.

Brnčalka opustená davmi.

V rozumnej koronaatmosfére zdravíme spriaznené osadenstvo chaty. Bez časovosti sme sa ocitli v čase , schádzame do nížin, tiene sa prehlbujú do šera.

Dve šťastné mátohy štrngotaju lyžiarkami lesom. Čelovky posvietili, aj do ďalších dní...

Salonka, Elko a po česky citovaný rodený francúz Sylvain Tesson