Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina

Taký deň by bol hriech nechať len tak. Plnofarebný, októbrový, s ostrým svetlom aj vzduchom, s modrým nebom nad farebnými stromami. Prituhlo inverzne, našťastie bez hmly, tak osemkilometrová asfaltová rozcvička od vlaku v Hornej Štubni na Bartošku poriadne intenzívna. Chcel som síce začať na opačnej strane kopca, pri Harmaneckej jaskyni, ale okrem prvého ranného Fatrana tam ostatné nie vždy zastanú, tak radšej výskok z vlaku o zastávku skôr, v tej Štubni. Vlak aj tak trochu meškal, tak ktovie, či by „jaskyňu“ iba nepreletel.

Zámer znel pomotať sa v južných svahoch Veľkej Fatry, pod Krížnou, po mierne naklonených šotolinách lesných ciest, v oboch v názve spomenutých dolinách, so začiatkom na Malom Šturci. Po troch mesiacoch bez bajku dosť výzva aj takéto mierne jazdenie - mapa doma ukázala vyše 50 km a realita bola nakoniec ešte štedrejšia:

Na Šturec sa bolo treba nejako dostať, našťastie z Bartošky fajná cyklotrasa po pôvodnej ceste. Už tam zväčša príjemná šotolina, akurát na pár miestach menej príjemne vylepšená čerstvým, neujazdeným makadamom. Slnko už pichalo do očí a teplota vyskočila, dlhé rukavice dole! Strmú serpentínku do sedla v závere som ako – tak a po biede vytočil na vyprošťováku.

Nasledovalo to, kvôli čomu som tam išiel: pod kolesami škvrčiace, mierne naklonené, veľkofatranské „strade bianche“, orámované zhora modrou a po stranách červeno-žlto-medovo-zelenou. Až na Kráľovu studňu. Slnko fajne zboku sprava, akurát jemný zjazdík za odbočkou červenej v protivnom protisvetle. Premávka turisticko-cyklistická ako má byť, po napojení na „diaľnicu“ hore Zalámanou dolinou aj motorová.

Na Kráľovej studni teplúčko, a už tam parkoval známy turistický autobus, ktorý „najkrajšie výlety vo Veľkej Fatre“ od jari propaguje fotkou Malofatranského Kriváňa. Vodič nevedel o ničom. Ktovie ktorý inteleguán dal ten polep vyrobiť:

Tak rýchlo pomaly dole – do Bystrickej doliny. Farebným, strmým, a preto poriadne hrboľatým lesným tunelom, aj s nejakými serpentínami. No, v mojom terajšom "nekondičnom" stave by som tade hore ísť nechcel. Ale zjazd teraz len po Panskú kolibu.

Od Panskej koliby som sa najskôr previezol príjemným traverzom popod Úplaz, tam a nazad. Cesta tam jemne stúpa až do sedielka na hrebeni. Slnko aj tu pichalo do očí, pozbieral som pavučiny, cestou nazad samozrejme lepšie bolo. Rýchlosť neveľká, ako aj sklon, ani brzdiť by nebolo treba, ale lesný stroboskop a napadané lístie nabádali k opatrnosti, lebo kadejaké hrbolce maskovali.

Studnička a lavička pri chate na Panskej kolibe – lákadlo na posedenie a pojedenie, udrel obeda čas. Potom znovu traverz, ale po druhej strane doliny. Slnko už častejšie ukryté za hrebeňom, ale zato z tieňov grandiózne pohľady cez dolinu na náprotivný Úplaz a neskôr na Krížnu, ktorá spoza neho vyliezla. A v diaľke aj Majerova skala a vzadu Prašivá. Takisto príjemné, čiže neveľké stúpanie.

So zmenou sklonu sa mení aj smer – cesta obtáča bralá masívu Črchle a smeruje zas na severozápad. Klesanie dlho netrvá, až po napojenie na „hlavnú“ cestu Zalámanou dolinou je to skoro stále mierne do kopca. A akurát som sa divil, že som ešte nestretol žiadneho zástupcu miestnej „megafauny“ – a zrazu jeden, za zákrutou druhý... Čo tam majú hniezdo?

Taaak, dole – ale len kúsok, po prístrešok nad Túfnou, kde sa zelená značka vynára od známej jaskyne na cestu. Lebo času ešte ostalo, tak davaj preskúmať ešte jednu odbočku doľava. Cez rampu bolo treba bajk prehodiť, potom už rýchly zjazdík v nie prílišnom sklone a na konci cesty výhľady na Japeň s vysielačom, aj na bralá Črchle, popod ktoré som išiel nedávno. Návrat znovu rovnako, pomaly do mierneho stúpania.

Potom už „rýchlo a zbesilo“ dole Zalámanou, naháňajúc sa s autami. Lebo na pár úsekoch dáky nový asfalt dokonca, tam si trúfali. Dole okolo križovatky „Kamenný most“ som si vychutnal všetky tri malé tiesňavy. Najprv tú nad križovatkou – zhora, počas zjazdu. Potom tú pod križovatkou – zhora aj zdola, lebo mi to nedalo a zbehol som sa otočiť skoro až k Veľkému tunelu. A potom tú najmenšiu, zdola, na začiatku žltej značky smerom hore na Šturec.

Nad tiesňavou už sa prudká cesta položí, a kým znovu zostrmie v záverečných serpentínach, zľava zhora, z asfaltky, poriadne vreštia tí, ktorým zaškodili výfukové plyny. Hore na Šturci ich bolo dosť, aj s takými divnými, nechápavými pohľadmi, a smradu ako na benzínke. Tak som sa radšej rýchlo preklopil na druhú stranu, skade som ráno vyšiel.

Čiže záverečná šotolina a od Bartošky síce dlhá a asfaltová, ale pohoda až do Teplíc na stanicu. Lebo čo by som sa na Štubňu ešte do kopca drel? Času dosť a vlak aj tak zase meškal. Aj som chvíľu špekuloval, či to neseknúť ešte cez Čremošné, ale to je tiež kopec. A potom ku koncu, či cez lesopark – ale tam ťažia, ktovie aké bahná sú tam. Tak som počistil dezény o asfalt a ešte ostalo času aj na pár prícestných, sladkých jabĺčok. Na parádu!

Rišo Pouš