Nízke Tatry, prvý skialp prechod hrebeňa

1961 Zibrínová, Zibrín, Peinel, Tataka, Banko

Veľmi ľutujem že moje spomienky na staré túry nemôžem doplniť originálnymi fotkami účastníkov, ale pri úteku v auguste 1968 sme zanechali všetko za sebou. Aj vzácne albumy s fotkami s rodinou, z pretekov, túr a lezenia. Asi to má v archíve tajná polícia. Cnie sa mi aj za mojimi trofejami a pokálmi, boli to pekné časy.

Dnešná digitálna technika dáva ale možnosť „nasťahovať sa“ do tohto terénu a snažím sa tie spomienky trochu oživiť. Technika baľšaja! Zabudnime na politiku a venujme sa krásnym Nízkym Tatrám.

 

Veľa vecí sa v živote zrodí náhodou a tak aj tentokrát sa stretnem na námestí so Zdenom. Hovorí mi: „kamoš z Viedne mi donesie nové Kästle a potom chceme skúsiť prvý zimný priestup hrebeňa Nízkych Tatier“. Kamoš je akurát vo forme, zišiel Lyskam na lyžiach. Volá sa Peinel a má vo Viedni športový obchod. „Máš dovolenku?“, pýtam sa. „Nie, máme výmenu na Chopku, mám týždeň voľno.“ Vravím: „krásnu vec ste si vymysleli Zdeno“. „Tak poďte s nami, bude veselšie.“ Nebolo nám treba dvakrát hovoriť, takéto túry ako lyžiar ľúbim. Aj Vlado bez rozmýšľania povedal „ideme“.

Peinel je 2 - 3 dni u Zibrínov a potom ideme vlakom do Telgártu. Zdeno zorganizoval z HS Gazíka a tým nás vyviezli až hore na vysielač. Zdeno pozná všetkých chlapcov, tak tam prespíme, je plná zima. Február, vonku fúka, všetko je zaviate, aj steny a vchod do stanice.

Gore-Tex a podobné veci ešte neboli vymyslené, tak museli stačiť hrubé dlhé spodky (bavlna), vlnené hrubé ponožky, pumpky hrubé vlnené, gamaše po kolená, kožené túrové topánky. Hore tenká spodná košeľa z bavlny, rezerva aj v ruksaku, hrubá bavlnená košeľa, vlnený, doma štrikovaný sveter, vetrovka, tenká a hrubá lyžiarska čiapka, šatka na tvár proti vetru a aj zváračské tmavé okuliare.

Nakoľko pôjdeme vo vysokom tempe, musí byť ruksak ľahký, nesmieme dostať smäd ani hlad. Jeden liter čaju mal Vlado, liter kávy ja v ruksaku. Nakrájaný čierny chlieb, fajnú prerastanú slaninu, sušené ovocie (aj do vrecka, žuli sme to ako žuvačky), čokoládu, Dextroenergén kocky a Aspirín. K tomu ešte mačky a tenký bivakový spacák.

 

Je pekne a zima, keď vyrážame na cestu. Vietor prestal a sneh je ťažký na postup, lebo je sfúkaný do múld a medzitým sú takzvané šindle. Ťažké jazdenie s ruksakom. Máme ísť na dohľad, alebo dvojka a trojka. Táto turistická trasa je na stromoch značkovaná, takže ak nepríde hmla, po Čertovicu sa nemôžeme stratiť. Najprv ide ľahký zjazd, potom ľahké stúpanie. Vlado nasadil tempo, veď ideme na čas. Úlohu merača som prebral ja, platí len čistý čas pochodu a zjazdu. Prestávky, jedenie, nocovanie neplatia. Na prvých kilometroch sa ukáže, že Peinel na naše tempo nestačí. Zdeno mi vraví „spomaľte, veď ten má už 55 rokov“.

Prešli sme Orlovú, Andrejcovú, Priehybu, sme v zalesnenom teréne, sneh je tu dobrý. Robíme stopu, Olina a Zdeno by stačili, ale musia byť pri kamarátovi. My pridáme, lebo máme už len Homôľku a Ramžu po Čertovicu. Dáme si čaj, sme trochu unavení. Vyzujeme topánky, kým dôjdu. Nakoľko sú za chvíľu tu a Peinel sa pomaly dostáva do tempa, ide sa ďalej. Ľahko povedané, výstup na Lajštroch nám dáva zabrať, ale predstava postele nás povzbudila a nasadili sme riadne tempo až po Štefáničku. Máme toho na dnes plný nos, bol to riadny zaberák. Miesta majú dosť, postele voľné, to je raj. Kto to tu pozná, vie ako je tu útulne. Riadnu dávku guľášu, čo iné mávajú na chatách? Spústu čaju, frťana neobjednávame, lebo Zdeno má so sebou jeho Zibrínovku. A do postele. Preteky začínajú zase ráno.

Komu sa chce z postele, keď si unavený a všetky hnáty ťa bolia? Len masochisti vyskočia s radosťou do tej zimy. Ale máme úlohu to splniť, tak sa ide. Káva chutí bohovsky a ruksak nechutí, lebo otlačené miesta pekne bolia. Teraz bude viacej zjazdov, tak treba ruksak fixovať okolo pása, ale aj vpredu Langriemenom, aby bol pevný. Tak dievča a chlapci, čaká nás tvrdá robota. Olina, tá nikdy nepovie nič, funguje ako stroj. Zvyknutá z lezenia na všetky štrapácie, odkrúti aj túto túru do konca.

 

Tento úsek je pre lyžiarov, tak sa tešíme aj s Vladom na pekné zjazdy. Máme pred sebou Ďumbier, Chopok, Dereše, Poľanu, Chabenec, Latiborskú hoľu a Prašivú. Tá má dva vrcholy, tak z Veľkej Chochule zjazdíme celým bokom do Korytnice, čo sa rozhodneme až na mieste. Vynecháme Kozí Chrbát, lebo hang je zasnežený až dole a oferuje 1000 výškových metrov zjazdu.

Stúpame smerom na Ďumbier, sem na tento svah prídem zas v máji na obrovský slalom, na rozlúčku so snehom. Ten schodíkový, šindľový sneh nevadí pri výstupe, ale pri zjazde na Chopok ide na nervy. Skúšame to nižšie pod hrebeňom, ide to lepšie. Na Chopku sa Zdeno ide pozrieť na meteorologickú stanicu, pozdraviť chlapcov. Posilníme sa tam trocha a čaká nás teraz posledná časť hrebeňa, veľmi namáhavá a nebezpečná. Treba dávať stále pozor, aby sme neodrezali lavínu. Sneh tu začína byť lepší, tak nejdeme direkt po hrebeni, radšej si zajazdíme dole hangom a potom traverzujeme na nižšie vedúci hrebeň. Tak si viac zalyžujeme a nie je to pomalšie.

 

Pri zjazdoch cítime už riadne stehná, cítime tie kilometre v nohách, ten ťažký sneh a jazdenie s ruksakom. Náladu vylepší Zibrínovka (glg). Tento úsek má v zime skutočne charakter vysokohorskej túry a patrí ku trom veľkým lyžiarskym túram na Slovensku. Prechod Vysokých Tatier, hrebeňovka Roháčov a hrebeňovka Nízkych Tatier, to sú tri s kráľovskou korunou. Išiel som aj Haute route z Argentiere do Zermattu, ale to sú celkom iné dimenzie, takže sa to nedá prirovnať.

Chata na Ďurkovej je zasypaná snehom, čaká na jarné slnko a my čakáme na posledný výstup na Prašivú. Musíme si trocha oddýchnuť, napiť sa a najesť, kým vyrazíme. Vidím na Peinelovi, že je riadne unavený. Myslím si: len aby si dal pozor na posledných zjazdoch.

Prašivá je kopec s dvoma vrcholmi, Chochuľami. Pri výstupe na Veľkú Chochuľu vidíme, že celý svah až dole do Korytnice je zasnežený, čo býva zriedka. Tak sa rozhodneme že ho zjazdíme, ponúka asi 1000 v.m., čo by bolo škoda vynechať. Vynecháme Kozí chrbát po Donovaly, vrháme sa dole do nešťastia. Sneh je zlý, mäkký a prepadáme sa stále až po kosodrevinu. Je to obrovský boj proti tejto hore. Raz som bežal na Prašivú z druhej strany horský beh a nebol som taký hotový ako teraz dole kopcom.

Nastal čas pozrieť na hodinky: čistý čas bol 12 hodín 50 minút. Námaha sa dá porovnať asi s behom Wasaloppet na 90km. Bežal som. Či je to dobrý výkon neviem, ale sme boli prví čo to skúsili. A boli to krásne dva dni. Skončili v hostinci v Korytnici a autobus mal robotu zaviezť nás do Bystrice.

 

Jano Banko, Mníchov - spomienky