Od Magury po Maguru: hrebeň Krivánskej Fatry na pásoch

V nižších polohách aj na hrebeňoch teraz ľady a na nich tenká vrstvička prášku, ktorý viac skrýva zákernosti ako pomáha. Takže zámer na sobotu bol vopred nejasný, alebo teda jasný len na začiatku: vyjsť po modrej z Párnice cez Maguru na Osnicu (možno na Stoh), a tam že sa uvidí. Najskôr asi, že sa len povrtím po tamojších pasienkoch a zídem nazad do Párnice. Nakoniec to ale dopadlo inak, lebo lyžovačky nevyzerali nikde dobré: ten prášok už ráno vďaka slnku začal lepiť a v tieni to zväčša bolo len na oko pekné, lebo prášok na tom ľade nedržal a oblúky boli len také hrkotavé trápenie. Takže som radšej potiahol hrebeňovku – počasie parádne, hore jemne pod nulou a takmer bez vetra, na hrebeni sa toho nového snehu ulepilo aspoň čosi. Mačky a haršajzne ostali v batohu aj pri prechode najexponovanejších miest, aj keď niekedy to bolo len tak-tak. Hrebeň je teraz lepší pre pešiakov. Ako vlastne počas väčšiny zimy zvykne byť.

Takže štart: v Párnici od hlavnej hore po chodníku na lúku samozrejme peši, ale už ten vyšší, druhý „lieskový tunel“ by sa na lyžiach opatrne dal. Aj lúka nad ním. Lenže potom je tam kus cesty v južnom svahu a tá je celá vytopená, do blata. Na jej konci ale iný svet, snehu dosť aj na komfortné zlyžovanie:

Nad napájadlami dokonca už skoro nič spod snehu netrčalo, normálne som rozmýšľal ostať tam a užiť si jarné lyžovačky. No keď som si predstavil, aké lepidlo bude o chvíľu z toho nového poprašku... Zatiaľ som však prechádzal poriadnym mliekom.

Pod salašom ale vynorenie nad hladinu mlieka do nádherného dňa a teplota našťastie ostávala pod nulou. Smerom ku vlekom som pretláčal asi päťcentimetrovú vrstvičku páperia a len o kúsok ďalej (v traverze Magury) už poriadne hlbokú stopu a som aj nad sebou rozmýšľal, prečo som nešiel radšej vrchom – po zjazdovke na Maguru a lesom dole nazad na značku??? Zjazdovku si len nedávno zjavne niekto na pásoch poriadne užíval.

Na lúkach Strungového Príslopu som začal chytať na pásy poriadne papuče, páperie začalo vlhnúť. Pod Osnicou som dohnal trojku zo Spiša – išli po žltej z Lučivnej a hovorili, že už pár stoviek metrov od začiatku sa dalo zapnúť do lyží, ale cesta že je prehrnutá, takže na zlyžovanie až tam to nie je. Záver na Osnicu: lyže pekne na batoh a vykopávať schodíky. Ale komfort aj bez mačiek to bol.

Temeno Osnice bolo poriadne ľadové a zlízané, síce chodník zaviaty čerstvým snehom, ale radšej som ho išiel len opatrne na pásoch. Aj tak sa párkrát lyže na niečom zadrhli a nevedel som, či len na hrči ľadu alebo na kameni. Lyžovačka dole lesom nič: opatrné, hlučné šmýkanie po zamrznutom kryštálovom cukre, prikrytom centimetrom cukru práškového. Len pod lesom pár pohodlných oblúkov ku smerovníku.

To výstup na Stoh bol komfortný: stopa pekne pripravená, v lese dosť nového snehu, aby to nehrkotalo. Nad lesom striedanie naviatych plôch a ľadov, kde pod vrcholom bolo treba miestami už aj rukami poriadne potiahnuť. Ale výhľady, bezvetrík, paráda.

Okolie vrcholu, to bolo ľadové vlnobitie, problém aj prejsť. Palice dávali zvuky, akoby som ich do betónu zapichoval. Nižšie, smerom do Stohového sedla, povrch už rovný síce, ale aj tu pod trochou prášku ľad, takže len také nesmelé oblúky po hrane žľabu. Len úplne dole medzi stromkami to malo štýl a bolo to bez hluku.

Hrebeň cez Grúň a Steny na Chleb bol čím vyššie, tým ľadovejší, alebo teda toho nového snehu bolo nalepeného čím vyššie, tým menej - a najmä v strmších pasážach bolo treba dobre vyberať, kade sa dá prejsť bez haršajzní. Navyše došli mraky a začala hnusná difúzka, v ktorej odlišnosti podkladu a zákernosti ľadových dosiek splývali. A že z Chlebu skoro až do Snilovského sedla ponesiem lyže na batohu (lebo čistý a ako vždy, dobre hrboľatý ľad), to čo malo byť???

Na hranu Veľkého Kriváňa to zase celkom išlo, tam snehu trochu ostalo. Dosť tam prefukovalo, z čoho mali len početní kajtisti radosť. Jediná výhoda toho tvrdého podkladu v tých miestach bola tá, že som pohodlne obtraverzoval Pekelník až za sedlo Bublen. Výhľady skoro nula, len pri pohľadoch do diaľok cez nepočetné diery v tej sivej deke závisť z toho, ako dole v kotlinách slnco svieti.

Výstup na Malý Kriváň bol najhorší úsek hrebeňa – v strminách ľad moc nedržal a snehu len tak-tak, difúzka jak sviňa, že som nerozoznával, čo mám pod lyžami a či ma to v traverzoch nestiahne dole. Zasekával som tam hranami poctivo, aj som sa asi na dvoch miestach trochu zamotal a musel sa pár metrov vracať. Zrázy do severu našťastie boli viditeľné veľmi zreteľne :-)

Potom už bola pohoda: rýchly zjazd v malom sklone do Priehybu, kde som chvíľu aj rozmýšľal, či sa nepustiť traverzom po žltej - ale hrebeň cez Stratenec je krajší, aj keď treba párkrát hodiť lyže na hrb. Takže striedavo lyžmo a pešmo až na Suchý, už pod oblakmi, takže konečne zase aj s výhľadmi. Kosovka tu už pozachytávala dosť snehu, takže aj pod nohami príjemnejšie bolo. Len strmší záver pod vrcholom Suchého bolo treba ešte trochu zabojovať rukami.

Lyžba do Sedla pod Suchým po prepadavej kôrke, ktorá dosť chytala za lyže, nebola nič moc, neodvážil som sa prudšie zahraniť. A potom už len traverz na chatu pod Magurou (tou Kľačianskou) v čerstvom snehu: zase hlboká stopa, ale pohodlná, miestami paralelná s tou pešiackou, hlbší sneh pomimo stopy sa dal využiť na brzdenie z kopca.

No a záver dole do Kľačian? Najlepšia lyžovačka! V rozbitom snehu síce, ale lyže to držalo, v lese nad Bukovinkou nič netrčalo a dalo sa aj pomedzi stromy, spodok Dlhej lúky už mierne natopený, ale snehu na mrte, dalo sa bez problémov poštrikovať pomedzi kríky. Vyzul som na križovaní s cestou pár metrov nad smerovníkom Repištská dolina a len som sa divil, ako pod ním v lese s každým ubudnutým výškovým metrom rapídne ubúda snehu. Nižšie okolo potoka blato, dole na lúkach seriózna jar a v Kľačanoch suché cesty. Samozrejme, keď som sa potom obzrel nazad ku hrebeňu, krásne bielo svietil - mliečne mraky boli odtiaľ dávno preč :-)

Rišo Pouš