Skialp pod Ortlerom - Madritschspitze (3265m)

Už, keď som pozrel von oknom, vedel som, že je zle. Žiadny zázrak sa nekoná a vlna zlého počasia trvá už takmer mesiac. Aspoň, že nesneží, snehu je momentálne dosť.
          V lanovke zo Suldenu vládne ticho. Asi tridsiatka oprilbovaných lyžiarov pozerá na olovené chmáry, ktoré zatiahli celú oblohu. "Tak to bude drahá káva!" Počujem taliana, ako utrúsil poznámku svojej polovičke.
          Vychádzam z lanovky a dnes sa už nenechám tak ľahko odradiť. Sneh po predvčerajšom snežení trochu sadol, tak niečo vyskúšam. Vyveziem sa sedačkami až na najvyšší bod lyžiarskeho strediska. Nikde ani nohy - čo by tu aj v tej hmle robili. Tých pár lyžiarov ostalo nižšie, asi od 3000 metrov je už hmla naozaj hustá. Lyžujem smerom k sedlu Madritschjoch, pardón, teda pluhujem a snažím sa držať tyčí. Na zákrute opúšťam zjazdovku, ešte že to tu poznám. Sneh je celkom tvrdý a ja natraverzujem do sedla, asi dvadsať metrov musím vyšlapať s lyžami na nohách a som tu.
          Madritschjoch (3123m.) je bránou do rovnomennej doliny. Tu už lanovky nie sú - ideálne miesto na skialp. Lyžujem pomaly dole, viditeľnosť je na ****. Do diaľky vidím, ale nevidím dva metre pred seba. Všetko splýva dokopy. Narazím do preveja - nevidel som ho, ale nejak som to ustál. Stáva sa mi dokonca, že si myslím, že už stojím, ale lyže idú ďalej...
          Asi v polovici doliny sa dostanem na miesto, kde by sa malo dať odbočiť ku sedlu pod Madritschspitzom (3265m). Cez oblaky začalo presvitať slnko, tak sa rozhodnem, že to vyskúšam. Ak by to nevyšlo, môj náhradný plán je Zufallhute na konci doliny.
          Pomaly naberám výšku a slnko presvitá stále viac. Tesne pod hrebeňom začujem hlasy, pozriem hore a uvidím oproti lyžovať skupinku ľudí. Prešli okolo, ani nepozdravili. Mali veľké batohy a na sebe ešte aj sedačky. Prichádzam do sedla a obzerám sa, odkiaľ prišli. Stopa ide z dola, neboli teda ani na vrchole.
          Uvidím ďalších ľudí, mieriacich si to na vrchol. Vyrazili z Zufallhute a na vrchol šlapú dolinou Butzental. Madritschspitze bude zrejme hlavný cieľ, pre ľudí z tej chaty. A tak sa tu chodí aj v horšom počasí. Potešil som sa stope a za chvíľu som hore. Bohužiaľ viditeľnosť sa znovu zhoršila. Vrchol je práve na rozhraní prevaľujúcich sa mrakov. Musím byť spokojný, som na mojej 26 trojtisícovke, prvej novej túto zimu.
          Sedím hore, popíjam čaj z termosky a rozmýšlam, čo ďalej. Potláčam nutkanie vyraziť do hmly a pokúsiť sa o okruh cez Suldenspitze. Vraciam sa po vlastnej stope. Sneh už nie je ideálny, ale miestami si ešte vychutnám celkom dobrý prašan. Na 24 apríl - kto by to povedal.
          Nalepím pásy a pozriem na hodinky. Výškomer ukazuje, že musím vyšlapať 400 metrov do sedla. Stopa tu nie je, teda prešlapať. Ako sa tak blížim k sedlu, som veľmi rád, že som sa rozhodol vrátiť naspäť. Mám len 950 nastúpaných metrov za dnešný deň, ale meliem z posledného. To šlapanie stopy ma nejako zmohlo.
Tak ani táto "trojka" nebola zadarmo.

M.Bartoň