Snehová bieda pod Prašivou

Mrazivo suché nedeľné ráno v BB a namiesto auta prichádza len sms, že akcia je zrušená - kvôli boľavému zubu. Nastúpiť by mala mohutná improvizácia, ale stojím na zastávke a o pol hodinu ide bus na Donovaly. Ešte že tak... Chvíľu rozmýšľam, či sa neprezujem a nepôjdem si hore radšej len zabehať, aj tak bude betón. Ale treba vyskúšať, ako mi sadnú lyžiarky po úprave skeletu. Tak čakám.

Po vystúpení z busu druhé nemilé prekvapenie - tak málo snehu pri pohľade na okolité kopce som teda nečakal. Že sa novoročné sneženie obmedzilo ozaj len na severnejšie kopce, to bol poriadny podraz! Južne orientované svahy Zvolena hneď zavrhujem, pokúsim sa preraziť na druhej strane smerom pod Prašivú a keď to nepôjde, povrtím sa na Záhradišti hore – dole po zjazdovke, čo už...

Fakt som sem mohol prísť radšej v maratónkach, dalo by sa v pohode po tom betóne. Hneď nad zjazdovkou, ako sa ponáram do lesa pri Polianke, sa cítim divne aj sám pred sebou - najmä z hľadiska zvolenej výbavy :-)

Nakoniec sa mi ale podarilo prebojovať až do Hiadeľského sedla a pošmýkal som sa po rovinke ešte asi kilometer smerom na Korytnicu (po modrej popod Prašivú). V lesoch za Poliankou na bežeckých stopách bez problému, pod Štrosmi len v strmších sklonoch trčali kamene, ale smerom do kopca sa dalo preštrikovať. Zošup po ceste k útulni pod Kečkou pohoda až na jeden, dva šutre, trčiace spod snehu. Cestou hore lesom na Kečku v závere známe kamenné schodíky, tiež štrikovateľné.

Najtragickejšie na pohľad to vyzeralo z Kečky smerom ku Koziemu chrbtu, ale žliabok s chodníkom pekne snehom vyrovnaný a udupaný, miestami aj povedľa sa dalo, tak celkom pohoda. Kozí chrbát samozrejme nula, ale jeho traverz po žltej až na výnimky dobrý – lebo na svahoch pod stromami síce snehu málo, ale vietor ten zárez chodníka snehom pekne zarovnal. Len raz som prenášal – tam kde prameň cez cestu tečie.

Ešte pokus po modrej smer Korytnica – po takom kilometri (kúsok za pamätníkom) ma prestalo baviť prenášať lyže cez potoky a odtopené úseky cesty, tak som to otočil. Z Hiadeľského sedla som ešte poobzeral, že pod Prašivú by sa zrejme dalo dostať, aj na Kozí chrbát, ale to ma odradila predstava spiatočnej cesty dole kopcom s lyžami na chrbte.

Takže pekne z Hiadeľského po vlastných stopách nazad na Donovaly, len s tým rozdielom, že lyže som musel prenášať viackrát – samozrejme dole kopcom. A zatiahlo sa, čo bolo aj lepšie, lebo okolo obeda už sneh začal na slnku lepkavieť. Ani som pásy neodliepal od začiatku – až na konci, pri vleku na Polianke. No hrôza, čo povedať...

Rišo Pouš