Čertovica - Donovaly na pásoch alebo 11 hodín v bielej tme

Inšpirovaný článkami o prechode hrebeňa vybral som sa skúsiť aj ja, najprv len „tú ľahšiu polovicu“, nech viem o čom to je. Podľa hesla „ťažko na cvičisku...“ vybral som si tie najlepšie možné podmienky, keď mi nohy podlamovali práve dobraté antibiotiká, mizerná viditeľnosť a haldy nového snehu.

O siedmej prichádza na Čertovicu bus z BB, skáčem rovno do záveja a o chvíľu už sa rozdýchavam smerom na Lajštroch. Ten je aj jediným kopcom, ktorý ešte vidím celý - mraky síce visia tesne nad hrebeňom, ale rýchlo klesajú a začína snežiť. Nového snehu je veľa aj bez toho čo práve padá, ale stopa zatiaľ rýchla. Je nedeľa, s tým som rátal že mi to tu niekto v sobotu prešliape. Ale za Lajštrochom koniec, môj dobrodinec to otočil. Po Štefáničku to ešte ide, hrebeň je vyfúkaný na tvrdý podklad, ale nie na ľad. Najhoršie sú zjazdy - nič nevidno pod nohy a striedajú sa plochy starého snehoľadu so závejmi. K tomu snehové rebrá, vyfúkané vetrom. Z Králičky k chate radšej vyzúvam a dole kopcom beriem lyže do rúk. Aj tak hádžem držku. Inak dokopy ich bolo za celý deň len zo päť, ale rovnováhu (dopredu či doboku) som stratil asi 100x :-)

Po Chopok je to niečo podobné, miestami prerážam sneh po kolená, miestami (samozrejme hlavne v zjazdoch) sa mecem na tom ľade ako koza na ľade :-) Telo odmieta spolupracovať, ale hlava nepopustí, tak trpí a šliape. Utešujem ho tým, že ak to nepôjde, najneskôr z Poľany to otočím a po zjazdovkách zídem na Trangošku na bus.

Popod Dereše je to riadny boj, chodník je v závetrí a vietor tu toho naukladal až - až. Pred sedlom Poľany stretám dvoch a neskôr ešte dvoch ľudí, všetci idú z Ďurkovej. Vraj je to ďalej celkom dobré, moc sa to neborí. Teším sa že konečne bude stopa, ale už pod Kotliskami je beznádejne zaviata. Asi dvakrát sa v mrakoch ukáže žlté koliesko, dáva nádej. Ale sneží čoraz hustejšie, len vietor našťastie fúka do chrbta.

Od Chabenca konečne úľava, až pod Košarisko je terén mierny, väčšinou dole kopcom, a keďže nového snehu je čoraz viac, aj v zjazdoch sa dá. Aj keď takmer naslepo. Ale je to čoraz pomalšie. Z Ďurkovej aj mojím smerom niekto šiel, ale aj tu o chvíľu po stope ani pamiatky. V sedle pod Skalkou sa brodím miestami po kolená v snehu.

Na Prašivej prašivé počasie - vietor do očí, musím lyžiarske okuliare nasadiť. Aspoň rýchlosť zvyšujem, po vyfúkanom. Prvý raz pásy dolu - ale lyžovačka nič moc, vrstva ufúkaného snehu je ťažko lyžovateľná a chytá lyže, zle sa vedú do oblúkov. Satisfakcia prichádza až v lese nad Hiadeľským sedlom, tam je už taký „originál kanadský“ prašan. Ospravedlňujem sa, ak som niekde rozbil chodník, snažil som sa ísť pomimo.

Zo sedla idem lyžiarskou cestou, tam je stopa síce napoly zaviata, ale predsa na dnešné podmienky prudko komfortná. A konečne niečo vidím. To ale definitívne prestáva platiť na lúkach okolo Hadľanky, lebo biela tma sa mení na sivú a postupne na sýtu čiernu. Ale tyčovanie vidieť a keď asi na tretí pokus triafam aj vjazd do lesa (už s lampou), mám vyhraté. Orientačne to bolo ozaj od začiatku vďaka husto nastokaným tyčiam bezproblémové, trafiť by sa dalo aj za tmy. Napriek tomu zo sedla na Polianku mi to trvá v tom prašane skoro dve hodiny. Zato z Polianky dole korčuľujem po ceste ako besný, lebo zisťujem že o 10 minút mi idú tri autobusy a potom až o hodinu taký, do ktorého sa isto nezmestím. Našťastie stíham - šprintom cez cestu, keď už ten tretí takmer zatvára dvere. Zas to perfektné načasovanie :-)