Kráľovohoľský hrebeň na pásoch

Po minulotýždňovom boji so západnou, ďumbierskou časťou hrebeňa Nízkych Tatier prišiel čas okúsiť aj tú kráľovohoľskú, nech to mám komplet. Počasie sa vylepšilo, aj slnko bolo sľubované a teploty vraj akurát pod nulou. Snehu nad mieru, nového málo, skoro ideál.

Začal som rovnako ako pred týždňom, na Čertovici, len na druhej strane cesty a do Sedla za Lenivou som rozhýbal lenivosť po zvážnicovej stope. Hore aj slnko vykuklo cez rednúcu hmlu, vyzeralo to na čoraz krajší deň. Ďalej cez rúbane a zvyšky lesa viedla už len jedna stopa, zasypaná čerstvým popraškom, ale bola suverénna, bez váhavého kľučkovania. Tak som si povedal že jej budem veriť, lebo ten človek sa zjavne vyznal, vedel kam ide. Potom som ho stretol pred Ramžou, akurát sa vracal, vraj stopu ťahal včera. Vďaka mu za ňu! Inak v hmle a pri nedostatku stromov so značkami je práve okolo Ramže asi najväčší problém s orientáciou na celom hrebeni. Chcelo by to husté tyčovanie, aspoň na rúbaniskách. Niekde sú už rôzne svojpomocné značky a všakovaké šípky, ale nie dosť. A niektoré pri tom množstve snehu ledva „nad hladinou“. Bez GPSka by som to po výdatnejšom snežení radšej neriskoval - rada pre tých, ktorí to tam dobre nepoznajú. Ja som mal viac šťastia ako rozumu, lebo na Ramži som stretol známych, čo spravili deň predtým stopu z Andrejcovej, za Ramžou štyroch nemecky hovoriacich šliapačov a v Priehybe snežničiarov. Všetci v protismere - to sa to ide, keď je stopa jasná :-)

Za Ramžou tradičné „preliezky“ boli ochutené haldami snehu, palice aj lyže sa sem - tam borili medzi neviditeľné konáre, nezávidel som tým, čo idú na ťažko nabalení. Ale telo spolupracovalo, tešil som sa ako mi to ide, lenže niečo ma varovalo nechváliť deň pred večerom. V stúpaní na Homôľku som sa prvý raz dostal nad hmlu - a tam to prišlo. Z avizovaného ochladenia nič, čerstvý sneh pod nohami začal namokať a spolupracovať odmietli tentokrát pásy. Najprv nezvyklo podklzovali a o chvíľu začali lepiť. Teplota okolo nuly, podľa tieňa a orientácie svahu. O chvíľu už som vláčil pri každom kroku hrče snehu a nadával ako besný. Až do sedla Priehyba, kde to voľajako príliš žilo - veľa ľudí a na moje prekvapenie aj áut. Nad sedlom pásy pod bundu, hádam to pomôže, a davaj lyžovať dolu. Päť hodín mi to sem trvalo. To som si veru myslel, že budem rýchlejší.

 

Pásom zohrievanie pomohlo, ale len na prvé metre stúpania z Priehyby, potom lepili ešte viac a strmák na Veľkú Vápenicu, to bol očistec. Dokonca zo stromov začalo kvapkať, tak sa slnko do nich opieralo. Satisfakciou bola lyžovačka do Priehybky v plytkom prašane. Nahodil som druhé pásy a modlil sa, nech nenavlhnú. Vydržali to našťastie, aj keď za Andrejcovou už mali na mále. O teplote rozhodovala hmla a bolo to tak - tak. Ako som si ráno želal, aby zmizla, teraz opačne. Definitívne som z nej vyliezol pod Bartkovou, ale tam už bolo chladnejšie, aj slnko už stálo nižšie.

 

Zmenil sa aj podklad - tvrdá krusta, na nej pár cenťákov prašanu, ešte keby tie náhradné pásy lepšie kĺzali... Ale slnko zapadalo, pohľady „gýčoviteli“, vysielač bol čoraz bližšie. Konečne odmena za námahu na záver dňa. A začali fotoorgie. Presne po 10 hodinách som vpadol do „winterraumu“, v pohode som sa obliekol a tešil sa na lyžovačku do Telgártu.  Na úvodné metre ale zbytočne - až po les hnusná kôra, čím nižšie, tým horšia. Zato v lese sa slnko na snehu našťastie nevyzúrilo a popod elektriku až do dediny to bol neskutočnýýýýý slalom v prachu, miestami po kolená.

 

Stihol som to tak - tak bez čelovky, ale „sekundové“ načasovanie na bus tentokrát našťastie nevyšlo. Preto som sa uchýlil do „základného tábora“, známeho všetkým nízkotatranským stíhačom :-) Tam som pri kofole začal vymýšľať, že by nebolo zlé nechať sa tou stíhačkou inšpirovať :-)))

 

Rišo Pouš